Apistogramma III: Chov cichlid - zdravie, strava a rozmnožovanie

Pokračování Fenomén Apistogramma: Příručka k osvědčeným druhům a jejich chovu

Vyhnite sa chorobám

Druhy rodu Apistogramma môžu v zásade onemocnieť všetkými chorobami bežnými u akvarijných rýb. So zákonom o veterinárnych liekoch (TAMG), ktorý vstúpil do platnosti vo februári 2022, došlo k výrazným zmenám v liečbe chorých rýb. Zásadné problémy z toho plynú najmä pre chovateľov okrasných rýb. Všetky „antimikrobiálne účinné“ lieky - teda vedľa antibiotík nově aj všetky lieky účinné proti vírusom, plesniam a prvokom sú viazané na lekársky predpis. Akvarista smie použiť až po vyšetrení rýb a vystavení receptu veterinárnym lekárom. Veterinár však smie predpísať iba schválené lieky, čo u mnohých prípravkov, ktoré boli predtým voľne predajné v akvaristikách, neplatí. Tým sa paleta voľne dostupných liekov pre okrasné ryby značne zúžila. O nákladoch na veterinára sa radšej len stručne zmieňujem.

Predtým platila zásada, že je zmysluplnejšie predchádzať onemocneniu rýb vhodnou starostlivosťou a ušetriť ich tak stresu. Táto zásada má samozrejme svoju platnosť i naďalej. Teraz je však ešte dôležitejšie prispôsobiť počet rýb veľkosti nádrže, včas meniť vodu, všeobecne dbať na správne parametre vody a hlídať kvalitu i množstvo krmiva, než čeliť obrovským problémom v prípade choroby. Už len z praktických dôvodov bude ťažké v krátkom čase konzultovať jedného z mála špecialistov na ryby, získať recept a obstarať potrebný prostriedok.

Obchody teraz ponúkajú prípravky, ktoré sľubujú pomoc pri liečbe. Nezostáva než počkať, aké skúsenosti s nimi budú.

Vo vzácnych prípadoch sa na bokoch rýb objavujú vriedky. Tie doslova narušujú povrch kože. Takéto ryby sa bohužiaľ už zachrániť nedajú. Pomôcť môže chov vo veľmi mäkkej vode. U druhov rodu Apistogramma, ktoré je možné chovať aj vo tvrdšej vode, som toto onemocnenie zatiaľ nepozoroval.

Rozmnožovanie

Správna voda a teplota sú základnými predpokladmi pre úspešné rozmnožovanie. U popisov jednotlivých druhov som uviedol konkrétne nároky. Pri dobrej starostlivosti sa jedného dňa dočkáme trenia. Nezriedka nás však samice prekvapia až svojím sýto žltým „materským“ sfarbením, pretože sa v tejto fáze rada ukrýva.

Vývoj ikier do vyliahnutia trvá niekoľko dní. Doba sa líši podľa druhu, ale závisí tiež na teplote vody. Samice larvy prenášajú do rôznych jamiek alebo iných úkrytov, napr. pod koreň. Akonáhle sa potěr rozpláva, musíme začať s kŕmením. Ja používam nauplie artemií, pretože ich mám pre odchov rovnako k dispozícii. Rovnako vhodné je živé krmivo z tuniaka alebo jednoducho mikroplankton. U jednej samice Apistogramma cacatuoides som dokonca zažil, že nad mladými rozmnožila nitienky (Tubifex) a distribuovala ich cez skrele.

Produktivita sa zvyšuje v závislosti na veku a veľkosti tela

V obmedzenom priestore akvária samica samca v blízkosti ikier či potěru často netoleruje. Kto chce mať istotu, samečka odloví, akonáhle sa samica vyfarbí do nezameniteľného materského „šatu“. U niektorých druhov samica samca v určitej vzdialenosti toleruje. S rastúcou veľkosťou potěru táto tolerancia stúpa. Ani vtedy si však nemôžete byť istí, či medzi rodičmi nevypukne spor o mladé. Môže sa stať, že sa o potěr doslova poperú. Potom je nutný rýchly zásah.

Rast rýb sa pri vysokej hustote potěru v obmedzenom priestore spomaľuje. Preto sú v tomto období obzvlášť vhodné časté výmeny vody. Bohužiaľ býva u mnohých druhov pomer pohlaví často nevyrovnaný v prospech jedného z nich. Tomu sa možno pokúsiť čeliť zmenami pH a teploty vody.

Mne osobne nepríde nutné udržiavať pri odchove často odporúčané vysoké teploty. Väčšinu svojich druhov odchovávam pri izbovej teplote. V mojej pestovateľni je stabilne okolo 23 °C s malými výkyvmi.

Výživa: nielen drobný plankton

Druhy rodu Apistogramma sú v podstate mikropredátori. Preferujú živú potravu, ale prijímajú aj mrazenú. Vhodné sú perloočky, buchanky, larvy komárov, nitienky a podobné živé krmivá. Dokonca zbierajú muchy z hladiny. U mňa dostávajú pravidelne nauplie artemií, ktoré potrebujem pre potěr a časť z nich kŕmim aj dospelé ryby.

U cichlidiek možno občas pozorovať črevné problémy. Postihnuté ryby za sebou ťahajú dlhé výkaly, ktoré nemajú obvyklé tmavé sfarbenie, ale sú skôr priesvitné. Tieto poruchy trávenia môžu byť spôsobené nevhodným krmivom. Najjednoduchšou nápravou je pár dní vôbec nekrmiť a vymeniť vodu. Potom je treba prehodnotiť, aké krmivo alebo aké množstvá tieto problémy spôsobilo.

Už v roku 1958 varoval Amlacher pred kŕmením nitienkami (Tubifex) alebo patentkami (červené larvy komárov). Toto varovanie uviazlo v mysliach mnohých akvaristov a predáva sa z generácie na generáciu. V dnešných podmienkach je však treba toto upozornenie relativizovať. Amlacher ako zdroj týchto živočíchov výslovne uvádzal bahno z tokov zaťažených odpadovými vodami. S tým sa dnes už prakticky nestretávame. Odporúčal larvy po nejakú dobu preplachovať v čistej vode. Pre oba druhy krmív platí toto odporúčanie aj dnes, a to aj vtedy, ak nepochádzajú z pochybných zdrojov.

Už som spomenul, že na zaťažení vody má okrem počtu rýb vplyv aj spôsob kŕmenia. Dôležité je podávať len toľko krmiva, koľko ryby v krátkom čase spotrebujú. Bremer (1997) upozornil na to, že všetky krmivá sa po odumretí okamžite rozkladajú. Vedecky sa tento proces nazýva autolýza. Pôsobia pri ňom enzýmy mŕtveho tela i bez účasti baktérií. Nitienky takto počas 24 hodín stratia 70 % telesnej hmoty, perloočky 50 % a napríklad paví očko 30 %. I keď by rybám mala zísť malá vrstva detritu (mulmu), odsávaním nespotrebovaných zvyškov potravy je vhodné, aby sa zabránilo ďalšiemu znečisteniu vody.

Len malý kožný lalok

Určitý význam pre výživu má aj malý kožný lalok na kosti žaberného aparátu (epibranchiale). Vedci ho nazývajú epibranchiálny lalok, ktorý je charakteristický pre cichlidy príbuzné rodu Geophagus. Tento lalok je vyplnený hustým pojivom. Kullander (1989) sa pokúsil vysvetliť jeho najpravdepodobnejšiu funkciu. Ak vyjdeme z popisu Lüllinga (1977) a Fiedlera (1991) o zodpovedajúcom orgáne u afrotetery (Heterotis niloticus), ktorým filtruje zoo- a fytoplankton, je význam zmieneného laloku na výžive apistogram zrejmý. Lalok účinne oddeluje ústnu dutinu od hltanu a má zrejme zabrániť tomu, aby potrava rozptýlená vo vode unikla z hltanu späť. Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že tieto laloky sú párové a vo svojej funkcii spolupracujú.

Veľmi často možno pozorovať apistogramy, ako prosievajú substrát dna. Človek by si mohol myslieť, že hľadajú nitienky alebo iné väčšie častice. To určite robia. Ale je v tom viac. Ziemek (2011) nás vo svojom príspevku názorne uvádza do sveta, tzv. intersticiálu. Ten je prekvapivo husté osídlený. V podstate každé zrnko piesku obaluje tenký film rias a baktérií. Ziemek ríka, že rozsivky predstavujú „pomazánku na chleba“ v tomto sedimentovom supermarkete. Biofilm je osídlený taktiež radom živočíšnych organizmov, ako sú nálevníky, hlístice, ale aj drobní korýši. Tým je jasné, že apistogramy pri prežvykovaní dna využívajú okrem väčších kusov potravy aj tieto mikroštruktúry, ktoré majú vo výžive svoj význam. Ich složenie kolíše podľa sezóny. Môže sa uvažovať o tom, či tieto častice potravy nepomáhajú posilňovať imunitný systém.

Súčasťou potravy je aj detrit. Ide o rozkladajúce sa organické látky vo vode, všeobecne známe ako mulm. Každý praktik potvrdí, že ryby tieto látky prijímajú a prežvykujú.

Hättich & Römer (2018) odporúčajú ako substrát pre všetky druhy rodu Apistogramma veľmi jemný piesok bez ostrých hrán, pretože prirodzený spôsob ich prijímania potravy spočíva z veľkej časti v naberaní piesku tlamou, prosievaniu potravy, jej prehltnutí a vyfukovaní piesku žiabrami. Autori zmieňujú ako dôležitý vedľajší efekt tohto chovania čistenie ústnej dutiny a žiabier, čo je pre trvalé zdravie všetkých cichlíd a cichlidiek veľmi dôležité. Výskumy potvrdzujúce tento efekt mi zatiaľ nie sú známe, ale aj tento predpoklad stojí za zváženie. Pre druhovo vhodný chov apistogram je teda vrstva piesku alebo jemného štrku zmysluplná.

Pri kŕmení akvarijných rýb sa veľmi často používa suché krmivo. Vyššie som v súvislosti s odchovom Apistogramma cacatuoides spomenul, že je možné ryby za určitých podmienok na suché krmivo navyknúť. V tom niekedy pomáha potravinová konkurencia v podobe pavích očiek alebo plat. Potom je ale pri kŕmení nutná opatrnosť, pretože suché krmivo je veľmi kalorické. Hrozí nebezpečenstvo vzniku už zmienených zápalov žalúdka alebo čriev. Navyše možno očakávať sklon k tučneniu rýb.

Na záver

Apistogramy sú u akvaristov obľúbené, pretože sa dajú dobre chovať a s trochou úsilia aj odchovať. Navyše vnášajú do akvaristiky vzorce chovania, ktoré stoja za to pozorovať. Krásne na tom je, že sa neustále objavujú nové poznatky. Preto môžem len odporučiť, aby ste to s nimi skúsili. Ale to ste si pravdepodobne už mysleli predtým, ak ste dočítali až sem.

Literatúra:

• Amlacher, E. (1958): Krankheiten von Zierfischen. 3. Fortsetzung. II. Spezialteil (einzelne Fischkrankheiten). – AT 5(10): Oktober: 292–296.
• Bone, Q. & Marshall, N. B. (1985): Biologie der Fische. Fischer, Stuttgart, New York. 236 Seiten.
• Bremer, H. (1993): Wasser und Futter. Zwei Grundpfeiler der Cichlidenpflege. – Buntbarsch-Jahrbuch: 86–95.
• Bremer, H. (1997): Gesundes Füttern von Aquarienfischen. – Verlag Eugen Ulmer GmbH & Co., Stuttgart. 191 Seiten.
• Fiedler, K. (1991): Fische. In: Starck, D. (Hrsg.): Lehrbuch der speziellen Zoologie. Band II: Wirbeltiere. Teil 2: Fische. Gustav Fischer Verlag, Jena. 498 Seiten.
• Hättich, F. & Römer, U. (2018): Apistogramma sp. „Rautenband“ – Ein neuer aquaristischer Zwergcichlide aus dem Einzugsgebiet Rio Vaupés. – DCG-Informationen 49 (2): 32–41.
• Kullander, S. O. (1989): Biotoecus Eigenmann und Kennedy (Teleostei: Cichlidae): Beschreibung einer neuen Art aus dem Einzugsgebiet des Orinoko und überarbeitete Diagnose der Gattung. – Journal of Natural History, 23: 225–260 (nicht eingesehen).
• Linke, H. & Staeck, W. (1984): Amerikanische Cichliden I. Kleine Cichliden. – Tetra Verlag, Melle. 194 Seiten.
• Lüling, K. H. (1977): Fische mit knorpeligen Zungen. – A. Ziemsen Verlag. 104 Seiten.
• McMaster, M. (1977): Über Hobbyarten Apistogramma. – Buntbarsche Bulletin (60): 3–10.
• Ott, D. (1966): Apistogramma taeniatum. – DATZ 19(2): 7–9.
• Ott, D. (2023): Rund um den tanzenden sogenannten Gelben Zwergcichliden, Apistogramma borellii (Regan, 1906). – DCG-I 54(2): 30–35.
• Römer, U. (1998): Atlas der Cichliden: Naturgeschichte der Zwergcichliden Südamerikas. Band 1. – Mergus Verlag GmbH, Melle. 1311 Seiten.
• Staeck, W. (2003): Südamerikanische Zwergcichliden. Cichliden-Lexikon, Teil 3. – Dähne Verlag GmbH, Ettlingen. 219 Seiten.
• Ziemek, H.-P. (2011): Interstitielle Fauna und Flora. Sand und Kies… köstlich! – DATZ 64(8): 31–33.