Laimosemion xiphidius: Môj kráľ medzi kaprozúbkami a príbeh jeho chovu

V živote som choval množstvo afrických i juhoamerických kaprozúbek , ale asi najvrlejší vzťah mám k trom druhom. Najviac som sa venoval odchovu afrického druhu Pseudoepiplatys annulatus, ktorých som v minulosti odchoval na tisíce.

Väčším problémom bol chov a odchov druhu Diapteron cyanostictus. Najvýraznejší vzťah mám však k juhoamerickému druhu Laimosemion (Rivulus) xiphidius, čo je môj kráľ medzi kaprozúbkami. Názov rybky je odvozený od gréckeho xiphos – meč, event. xiphidium – malý meč. Udržať rybku niekoľko rokov doma v akváriu v dobrom stave, a dokonca ju rozmnožiť, patrí k vrcholom umenia kaprozúbek. Väčšina starších kaprozúbek ale rybku pozná skôr pod rodovým označením Rivulus.

Objav rybky

Prvé správy o tomto klenote sa objavili v r.1925 (PLANQUETTE et all., 1996), kedy rybku ulovil Dr. Carl TERNETZ počas svojej brazílskej cesty v jednom potoku, ktorý ústí do horného toku Approuague. Oficiálne ale rybku objavil botanik Patrick BLANCK v r.1978, o rok neskôr jím ulovené rybky vedecky popísal francúzsky ichtyológ Jean HUBER. Ten je známy v našej literatúre aj prepracovaním systematiky kaprozúbek, patril vo svete medzi najväčších znalcov kaprozúbek a o kaprozúbkovi mečovitom napísal mnohé. Nálezište typového exemplára leží u hraníc s Brazíliou južne od mesta St. Georges v rieke Oyapock. Rybka je ale dosť rozšírená v nížinných oblastiach nedaleko pobrežia, patrí k menším zástupcom svojho rodu. 

Prírodný výskyt

Vedecké práce sa zatiaľ zmieňujú hlavne o náleziskách vo Francúzskej Guyane, zatiaľ čo ďalšie literárne údaje uvádzajú aj Surinam a hraničnú oblasť Brazílie.

Tu žijú väčšinou v postranných prítokoch potôčkov v miestach, kde je téměř stojatá voda. Na piesčitom dne sú napadané četné listy okolných stromov. Voda je mäkká, mierne kyslá, celková tvrdosť je veľmi malá, okolo 0-1°dGH. Zvyčajne sa jedná o tzv. čisté vody. Spoločne s Laimosemion xiphidius žijú Rivulus geayi, boli nájdené taktiež niektoré garnáty a kraby. V iných miestach zase Copella arnoldi, niektoré druhy rodu Pyrrhulina, Rivulus agilae, Rivulus cf. urophthalmus, Rivulus urophthalmus, Rivulus aff. holmiae, niektoré drobné cichlidky - Nannacara anomala, Nannacara aureocephalus, ale aj príslušníci rodov Aequidens, Crenicara.

STAECK (2004) navštívil dve náleziská – miesto u Chutes de Fourgassié, kde veľmi čistá voda mala pH 6,7, dGH i dKH pod 1°, el. vodivosť 20µS/cm, teplota 24°C. Ďalším náleziskom bol relatívne veľký potok Crique Soumourou nedaleko mesta Sinnamary s typicky silne hnedo zafarbenou vodou.

Celková i uhličitanová tvrdosť bola pod 1°dH, el. vodivosť 10 µS/cm, teplota 27°C. Väčšinou títo rivulové dávajú prednosť vode čisté. Rybky žijú v prírodnom biotope väčšinou tam, kde sa môžu ukryť pred svojimi predátormi, hlavne u listov napadaného do vody. Poblíž samečka väčšinou nachádzame 1-3 samičky. Súboje medzi samečkami zvyčajne nie sú nebezpečné, porazený má potom bledšie vyfarbenie. BITTER nachádzal často aj hejna samičiek s polovyspelými samečkami. Keď sa k takémuto hejne blížime vodou, pozorujeme nezriedka úprk celého hejne. Potravu v prírode tvoria hlavne larvy a dospelci hmyzu, prípadne aj mravce.

Pozoroval, že výskyt tohto druhu je prevážne vo vodách zastienených tropickým dažďovým pralesom, kde pH sa pohybovalo medzi 5-6,5 a celková tvrdosť len zriedka prevyšovala 1°dH. Teplota kolísala medzi 22-25 °C; tam, kde sa slnko dostalo svojimi lúčmi do vody, boli teploty vyššie, až 30°C. 

Chov

Chov je u tejto rybky pomerne nenáročný na priestor, môžeme použiť menšie nádrže. Obvykle stačí 20-40 litrov vody v akváriu. Je to jeden z kaprozúbek, ktorý snáša spoločnosť menších a kľudných príslušníkov iných druhov rybiek. V mojom prípade spoločnosť tvoria väčšinou drobné tetry, ako sú amandy, Hyphessobrycon amandae, ružové fantómové tetry Hyphessobrycon roseus, bežné, červené i modré neónky, Paracheirodon innesi, Paracheirodon axelrodi a Paracheirodon simulans, ale aj ďalšie druhy.

Vhodné je mať v akváriu tmavšie dno, pri ktorom sú rybky kľudnejšie a lepšie, sýtejšie zafarbené. Rozumnejšie je chovať rybky v menších množstvách, ideálne je jeden sameček, max. dva v akváriu s viacerými samičkami.

Zařídíme v akváriu miesta s hustejšou vegetáciou vodných rastlín, predovšetkým húštinky jávského machu, Vesicularia dubuyana alebo hnedovky krídlaté, Microsorum pteropus. Rovnako úkryty medzi širšími listami rastlín (napr. Anubias) prípadne korene, kamene sú ideálne, ak máme v akváriu viac ako jedného samečka. Slabší jedinec radšej mizne z dohľadu silnejšieho. Aby sa ryby lepšie cítili v akváriu, volíme len slabé osvetlenie, prípadne použijeme plávajúce rastliny (napr. Ceratopteris thalicroides). Lepšie je mať väčšiu plochu dna akvária a menší vodný stĺpec, bohato postačí 15-20 cm. Akvária i dobre prikryjeme, pretože všetci rivulové sú výtečnými skokanmi! 

Môžem potvrdiť pôvodné údaje Hanse BUCHBERGERA, že sa rybky v zajatí dožívajú pri optimálnych podmienkach aj 3 rokov! 

Potrava

Výhodnejšie je väčšinou živá, preferujeme plankton, 1 - 2x týždenne potom koretry či čierne komáre larvy. Rybky si zvyknú aj na mrazené krmivo, ako doplnok berú niektoré kvalitné vločkové krmivá. Sám mám vyskúšaný aj starý dobrý TetraMin. Potrava je vedľa kvality vody hlavným stimulom ako k trením, tak k udržaniu dlhovečnosti. Vyhýbame sa potrave príliš tučnej, ako sú napr. aj patentky. S tými som neučinil dobré skúsenosti. Podobne by som sa rybkám obával ponúknuť nitěnky alebo hovädzie srdce, ako to niektorí kaprozúbkarí u iných druhov s obľubou robia. 

Voda

Pre chov je lepšie použiť vodu mäkšiu už vzhľadom k faktu, že rybky aj v prírode žijú vo vode téměř prosté minerálov. Teplota pre chov je ideálna okolo 22-23 °C, pre odchov až 25-27°C. Pre lepšiu kondíciu rybiek pridávam v malom množstve extrakty z rašeliny. 

Farebná varianta „cacao“

Rybky som získal v r. 1994 od známeho bavorské kaprozúbkarě Hanse BUCHBERGERA. Dodnes spomínam na jeho odchovňu, kde bolo k videniu mnoho vzácnych druhov kaprozúbkov.

Vtedy som dostal 20 ks jiker vo vláknach rašeliny. Po zalití asi po mesiaci čakania sa vyliahlo 16 samečkov a 4 samičky. Po vyliahnutí som začal kŕmiť sprvu vírnikmi, po 4 dňoch potom aj jemnými naupliami buchanek a žábronožiek.  

Rybky som mal v 45 litrovom akváriu s vodovodnou českobudějovickou vodou, ktorú som ľahko pofarbil Toruminom. Hodnota pH sa pohybovala okolo 6,5-6,8, teplota kolísala medzi 24-26°C. Po 4-5 mesiacoch bolo zrejmé isté hierarchické usporiadanie, ktoré sa zvýraznilo v dobe pohlavnej zrelosti. Tú rybky dosiahli vo veku asi 9-10 mesiacov.

Bežné súboje samečkov boli neškodné, submisívni samečkovia boli vybledlí a povedal by som, že sa dominantní samečkovia nesnažili výraznejšie provokovať.  

Ostatní príbuzní

Ako už v akvaristike býva zvykom, systematika je nejednotná. Niektorí autori uznávajú existenciu samotnej čeľade Rivulidae, iní len podčeľade Rivulinae, ktorá patrí medzi kaprozúbkovité, Cyprinodontidae. Pôvodný rod Rivulus, kam sa naša rybka radila, obsahoval cez 90 druhov, ktoré sú rozšírené od Strednej Ameriky až po Argentínu.

Nový rod Laimosemion má nyní na 30 druhov. Medzi zástupcami sú ako rybky dorastajúcich menších veľkostí, tak aj rybky väčšie, dosahujúce až 7 cm. Samečkovia sú väčšinou pestre zafarbení, zatiaľ čo samičky sú vyfarbené skôr monotónne. Sú to také „šedé myši“. 

Zatiaľ čo Nemci majú pre okruh týchto rybiek označenie "Bachlinge", u nás sa pokusy o nový český názov neujali a stále tí, ktorí kaprozúbky chovajú a rozmnožujú, im ríka kaprozúbky alebo rivulové. Asi je to aj pre normálneho akvaristu jednoduchšie. Niektoré druhy sa vyvíjajú kontinuálne vo vode, iné potrebujú diapausu, vyschnutie jiker, ktoré sa potom po zalití vodou vyvíjajú ďalej. Sú medzi rivulami druhy ako anuálne, tak neanuálne. 

Odchov

Prvé skúsenosti som získal s farebnou variantou „cacao“. Vtedy som asi 10 mesačné rybky, dvoch samečkov a 4 samičky, umiestnil do akvária o rozmeroch 40x20x20 cm. Zavedol som veľmi jemné vzduchovanie. Na dne akvária bola slabá vrstva rašeliny, voda prírodná z Kvildy, vodivosť 20 µS/cm, pH 6,0, teplota 26°C.

Do nádrže som zavesil chumáč chemlonových vlákien, ako som to videl u Hanse BUCHBERGERA a ako to dobre poznajú hlavne chovatelia duhoviek. Denne som odlovoval 1-3 jikry, max.6 jiker za deň; za 2 týždne dohromady 35 jiker.

Jikry som ukladal do vlhkej rašeliny, ktorú som mal uloženú v plastovej krabičke od Ramy. Teplota vzduchu sa pohybovala v miestnosti okolo 25 °C, po mesiaci od posledného zberu jiker som ich zalil vodou 27 °C teplou, s pH 6,0 a vodivosťou 25 µS/cm, bez prítomnosti uhličitanov. 6 jiker zplesnivelo, takže som takto získal 29 mladých rybiek.

Po vyliahnutí sa rybky zdržiavajú pod hladinou, často nehybne stojac. Růst je pomalší, než je obvyklé u iných (zvlášť afrických) kaprozúbek. Po mesiaci mláďatá merali 1 cm, vo stáří 3 mesiacov bola už asi 2,5 cm dlhá. V tejto dobe rozlišujeme už samečkov od samičiek. 

Bežnú formu som obdržal od známeho švajčiarskeho akvaristu a dobrého človeka Hermana ROMERA. Ulovil ich pri jeho poslednej ceste do Francúzskej Guyany.

U nich som vyskúšal druhú možnosť odchovu mladých pri kontinuálnom pobyte vo vode. Podľa skúseností rady ďalších kaprozúbkarov v akváriu asi 10 litrovom umiestním pár rybiek. Tie sa trú do hustej spleti jávského mechu.

Po 14 dňoch dospelce odlovím, v nasledujúcich dňoch je potom možné pozorovať líhnutie mladých, ktoré plávajú, podobne ako mladé P.annulatus, bezprostredne pod hladinou. Sú sprvu tmavé, asi 3 mm dlhé a skoro 1 mm vysoké. Vo veľkosti okolo 5 mm sú potom skoro priesvitné až jantárové zafarbené, ťažko sa niekedy v zastínenej nádrži hľadajú. Ako štartovacie kŕmenie opäť najlepšie možno použiť vírniky alebo veľmi jemné a čerstvo vyliahnuté nauplie artemií.

Touto formou odchovu podľa mých zkušeností získáme ale zpravidla menší množství potěru, obvykle jen jednotlivé rybky. Dobré zkušenosti s kontinuálním vývojem má například STAECK. Odchov má ale řadu úskalí, která si musí každý akvarista sám vychytat. SCHLÜTER (1998) dosahoval nejlepších výsledků ve vodě 22 °C teplé s pH 5. Při vyšších teplotách pozoroval větší výskyt samečků mezi mladými. NEUMANN měl pár v 15litrovém akváriu z 2/3 zaplněném jávským mechem a rašelinou, sbíral denně 2-5 jiker. Teplota kolísala mezi 20-23°C. Zpočátku jikry zplesnivěly, mezi mladými bylo 75 % samečků.

Zkoušel odchov v neutrální vodě, ale jikry zplesnivěly. Doporučuje proto vodu kyselou, kolem pH 5, nad 6,5 jikry plesniví. BITTER po 4letých zkušenostech dosahoval z výtěrů 60 % samečků. Že by příčinou byla skutečnost, že v přírodě pestřejší samečci padnou častěji za oběť takovým predátorům, jako jsou dravé tetry rodů Erythrinus či Hoplias?

Obrázky:
    

1. Laimosemion xiphidius patrí k neprehliadnuteľným dominantám akvária, ktoré obýva.
2. Jak říká H.Romer, kaprozúbky mečovití se chytají ve většině vod Francouzské Guyany. Nacházeli je i ve vysychajících větších tocích, kam se vydali na lov pancéřníčků a krunýřovců. Kaprozúbky se snadno chytali i běžnou síťkou na chytání akvarijních rybek při břehu řeky, často se rybky snažily zabořit do kalného dna. Lov je velice jednoduchý, každého překvapí poměrně velký počet těchto kaprozúbek v místě biotopu.
3. Pár kaprozúbek mečovitých, samička dosahuje většinou jen asi poloviny délky samečka.
4. Kaprozúbky mečovití jsou jedni z mála druhů kaprozúbek, které lze chovat i v přítomnosti teter a dalších drobných rybek. 
5. Samečci barevné varianty „cacao“ mívají různé zbarvení. Některým chybí zřetelný podélný tmavý pruh. 
6. Klasický pár Laimosemion xiphidius var.“cacao“, samička nahoře. 

Článek na toto téma jsem před lety věnoval památce předčasně zesnulého a světově uznávaného brněnského kaprozúbkaře Jaroslava Kadlece, který tuto rybku rovněž obdivoval. Podobně jako autor článku i on dostal několik importů od emeritního prezidenta akvaristického spolku ve Winterthuru (Švýcarsko) Hermana ROMERA. Přál bych si, aby i tento článek byl tichou vzpomínkou na Jardu.